Cena a štipendium dr. Ludmily Sedlárovej Rabanovej
Dr. Ludmila Sedlárová Rabanová vyštudovala biológiu na Univerzite Karlovej v Prahe ako jedna z absolventiek školy vynikajúceho českého genetika prof. Karla Hrubého. Bolo to v období 50. rokov minulého storočia, ktoré jej konškoláčka doc. Vlasta Kováčová označila za „dobu temna“. Dobu, keď komunistická ideológia zakazovala vzdelávať základy modernej genetiky na školách, označujúc práce Gregora Mendela, či Thomasa Morgana za buržoázny prežitok a ich vyučovanie na školách za formu nepriateľskej diverzie. Oficiálnou doktrínou bol „lysenkizmus“, pseudovedecký paškvil podvodníka Trofima D. Lysenka, ktorý by nebol hodný ani povšimnutia, keby nespôsobil nielen stagnáciu biologických vied v krajinách vtedajšieho sovietskeho bloku, ale aj stratu kariéry i životov mnohých výnimočných prírodovedcov. Vďaka ľuďom ako Karel Hrubý však do komunity biológov pribúdali mladí absolventi, ktorí po uvoľnení tohto ideologického embarga boli pripravení dohnať čas stratený lysenkovskými nezmyslami. Keď sa dr. Sedlárová Rabanová vrátila na Slovensko, v duchu Hrubého školy rozširovala genetiku medzi slovenskými študentmi. Najprv na Katedre fyziológie rastlín PriF UK, ktorá sa zásluhou prof. Bohumila Němca (1873-1966) stala liahňou mnohých významných slovenských biológov, a následne na Botanickom ústave Slovenskej akadémie vied a Výskumnom ústave potravinárskom. Zo spomienok pamätníkov prof. Alexander Lux predstavil Ludmilu Sedlárovú Rabanovú ako výnimočne pracovitú, motivovanú, technicky zdatnú experimentátorku s ohromným odborným záberom, zaoberajúcou sa rozmanitými problémami od moniliózy marhúľ, cez šľachtenie nových odrôd jačmeňa až po prípravu nových kmeňov potravinárskych kvasiniek. Práve tieto jej vlastnosti boli spolu s jej talentom a vzdelaním predpokladom veľmi sľubnej vedeckej kariéry. Jej pokračovanie na Slovensku však bolo zastavené v roku 1968. Po invázií vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa spolu s manželom Ing. Viliamom Sedlárom rozhodli emigrovať do Švajčiarska, kde až do odchodu do dôchodku pôsobila na prestížnej ETH (Eidgenössische Technische Hochschule) v Zürichu.
Vďaka finančnej podpore od Ing. Viliama Sedlára vznikla v priebehu roku 2016 iniciatíva s cieľom podporiť a oceniť ľudí, ktorí dosahujú výnimočné výsledky v oblasti genetiky, teda práve v oblasti, ktorej „reštart“ na Slovensku bol možný aj vďaka Ludmile Sedlárovej-Rabanovej. Od roku 2017 k nomináciám na Cenu dr. Ludmily Sedlárovej Rabanovej pribudla aj možnosť uchádzať sa o Štipendium dr. Ludmily Sedlárovej Rabanovej podporujúce krátokodobé zahraničné pobyty pre mladých vedeckých pracovníkov do 35 rokov. V roku 2017 bolo na Katedre genetiky Prif UK otvorené Laboratórium dr. Ludmily Sedlárovej Rabanovej.
Laureáti Ceny dr. Ludmily Sedlárovej Rabanovej:
dr. Silvia Bágeľová-Poláková (2016)
Mgr. Alexandra Piteľová (2021)
